Architekt Oliver Sadovský. Foto: archív O. Sadovského

Jedným zo zaujímavých rozmerov udržateľnosti v architektúre môžu byť aj konverzie či rekonštrukcie starších, prípadne historických budov. Ateliér Sadovsky & Architects má v tejto oblasti bohaté skúsenosti. Jedným z ich najnovších projektov je aj konverzia historického objektu rožňavského kláštora, v ktorom vytvorili výnimočné ubytovacie priestory. „Keď objavíme napríklad krásny strop alebo maľbu, ktorá sa skrýva pod nejakým náterom, vždy je to fantastický pocit,“ hovorí pre SaB architekt Oliver Sadovský.

Vo vašom ateliéri ste pracovali na viacerých projektoch, kde ste historickým priestorom vdýchli novú funkciu. V čom konkrétne sú pre vás konverzie starších budov/priestorov výnimočné, v čom bývajú z architektonického hľadiska výzvou? 

Najväčším projektom, ktorému sme sa v tejto oblasti venovali, bol projekt Nádvorie Trnava. Táto téma je pre nás zaujímavá aj v tom, že na rozdiel od novostavieb do procesu vstupuje faktor času, resp. veku, ktorý sa nedá replikovať či vytvoriť nanovo. Hodnota tej budovy je práve v čase a historickom kontexte, v ktorom dom vznikol. Sú tam prvky, ktoré by dnes už týmto spôsobom nepostavili, napríklad remeselná zručnosť, ktorá sa už v dnešnej stavebnej realite ťažko hľadá. Použité materiály v súvislostiach, ktoré už dnes nenájdeme. To je teda jedna vec, stavebná substancia starých budov. Pri konverziách ďalej budovy často menia svoju funkciu, respektíve funkcie sa vkladajú do priestorov, v ktorých predtým neboli, a tým vznikajú úplne nové architektonické situácie. Napríklad pri konverziách alebo rekonštrukciách industriálnych budov mňa osobne baví aj to, že neboli primárne stavané pre ľudí, ale pre výrobu či stroje. Preto aj tá mierka zodpovedala účelu, a keď sa tento priestor zmení na miesto pre ľudí, tak tam vznikajú prekvapivé momenty: mierka človeka sa stretáva s tou industriálnou, ktorá je väčšinou väčšia, monumentálnejšia. Toto sú veci, ktoré sú v tejto súvislosti vždy zaujímavé. 

Nádvorie Trnava. Foto: BoysPlayNice

Je nejaký typ materiálu alebo remeselnej zručnosti, ktoré vás vždy potešia, keď ich pri takýchto konverziách objavíte?

Veľmi radi odkrývame rôzne vrstvy, lebo v budovách sa väčšinou nachádza množstvo historických nánosov, niekedy horších, niekedy lepších. To odkrývanie vrstiev histórie je veľmi zaujímavé. Napríklad keď objavíme nejaký krásny strop alebo maľbu, ktorá sa skrýva pod nejakým náterom, vždy je to fantastický pocit.

Vnímate tému konverzií, rekonštrukcií či revitalizácií budov na Slovensku ako narastajúci fenomén? 

Bolo by výborné, ak by to bol trend. Ale dá sa povedať, že počet rekonštrukcií alebo konverzií postupne pribúda, len musí nastať tá správna kombinácia okolností, ľudí a iných faktorov, aby sa to udialo. Mám pocit že v tejto téme úlohu štátu a samospráv veľakrát suplujú aktívni jednotlivci alebo občianske združenia, čo je v podstate aj prípad kláštora v Rožňave. 

Akým spôsobom môžu pomôcť k udržateľnejšej budúcnosti v architektúre?

V zásade najmä tým, že sa nestavajú nové budovy, ale rekonštruujú či revitalizujú tie existujúce, prípadne sa im hľadá nová funkcia pre uplatnenie v súčasných podmienkach. Dôležité je uvažovať aj o novej architektúre v dlhších časových súvislostiach, stavať kvalitne tak, aby stálo zato tie domy udržiavať, opravovať, adaptovať a aby slúžili čo najdlhší čas. 

Jedným z vašich najnovších projektov je rekonštrukcia dvoch apartmánov v rožňavskom kláštore. V čom pre vás spočívalo unikum tohto miesta a tohto projektu?

V prípade rožňavského kláštora išlo o aktivitu ľudí z miestneho občianskeho združenia, ktorí sa rozhodli postupne oživiť toto miesto a dať mu novú funkciu, čo je samo osebe dosť odvážny počin. Našou úlohou bolo vytvorenie dvoch apartmánov s vlastným hygienickým zázemím v nevyužívaných priestoroch. Chceli sme, aby návštevník cítil, že sa nachádza v bývalom barokovom kláštore, v objekte, ktorý má nejakú históriu a príbeh. Preto bol aj náš prístup veľmi striedmy, odhalili sme pôvodné vrstvy maľovky a materiál podlahy sme zjednotili so vstavanými prvkami kúpeľní. Zariadenie je zredukované na nevyhnutné, ale kvalitné nábytkové prvky z masívneho jaseňového dreva.

Konverzia bývalého kláštora v Rožňave. Foto: Matej Hakár

Aké najcennejšie prvky ste v tomto prípade vyzdvihli a čo, naopak, bolo v minulosti necitlivo pridané?

Priestory, ktoré sme riešili, boli v podstate prázdne, bez pôvodných interiérových prvkov. Preto sme sa zamerali na klenby a steny, ktoré v tomto prípade reprezentovali cennú historickú vrstvu. 

Medzi vaše najznámejšie projekty patrí oceňované Námestie Trnava, kde sa podarilo revitalizovať celú historickú časť mesta. Čo všetko (súčinnosť akých faktorov) je potrebné na to, aby sa možno aj v iných mestách mohli realizovať podobné zámery?    

Nádvorie Trnava bolo špecifické v tom, že išlo o aktivitu súkromného investora, čo je na slovenské pomery pomerne ojedinelá situácia. Išlo o rozsiahly projekt, pri ktorom vznikol prepojený komplex budov a priestorov, určený prevažne pre verejnosť, a s pestrým mixom funkcií. Podarilo sa tak opraviť časť historického centra Trnavy a zapojiť ju do organizmu mesta. Tu bolo rozhodujúce, že priestory nádvoria obsadili ľudia a organizácie, ktoré v Trnave dlhodobo fungujú v rôznych oblastiach verejného života. 

Aj v prípade Nádvoria Trnava, aj v prípade rožňavského kláštora teda dôležitú úlohu zohrali ľudia, ktorí týmto projektom venovali vlastnú energiu. V tomto sú si tieto dva projekty dosť podobné...

Áno, v obidvoch prípadoch sú ľudia kľúčoví. V prípade Trnavy to bol osvietený investor na začiatku projektu, a potom skvelý tím ľudí, ktorí sa o fungovanie nádvoria starajú. V Rožňave je ten proces obnovy pomalší a postupný, absenciu investora musia suplovat granty a vyžaduje si to väčšie nasadenie tímu. Rožňava bola v porovnaní s Trnavou oveľa komornejšou intervenciou, ale práca na oboch projektoch bola veľmi zaujímavá.

Existuje na Slovensku – v nejakom inom meste – priestor, ktorý vás mimoriadne oslovil, pri ktorom ste si povedali: tu by sa dalo vytvoriť niečo skutočne výnimočné?

V téme ochrany a obnovy pamiatok, či už historických, alebo technických, máme na Slovensku obrovský dlh a takmer každé mesto disponuje objektmi, ktoré si zaslúžia obnovu. V Bratislave by ma potešila konverzia nejakého industriálneho objektu. Za posledné dve desaťročia sa ich počet, žiaľ, značne zredukoval, ale napríklad Ludwigov mlyn na Metodovej ulici by mohol byť skvelou príležitosťou. 

Reštaurácia Irin v Bratislave. Foto: Matej Hakár

Na margo reštaurácie Irin v historickom centre Bratislavy, kde ste stvorili unikátne priestory pre fine dining, ste sa vyjadrili, že ambície architektúry by v tomto prípade nemali prevyšovať zážitok z jedla. V akých ďalších prípadoch ste z hľadiska architektúry zvolili takýto prístup – kde ešte veľké architektonické formy ustúpili do pozadia účelu stavby? 

Pri rekonštrukciách často pracujeme práve s týmto princípom, kedy architektúra neexhibuje, ale trochu ustupuje do úzadia a necháva priestor tomu, čo je v danom prípade dôležité. V prípade kláštora to bolo o stíšení, kontemplácii a koncentrovaní sa na to, čo je podstatné, pri Irine to bolo práve o tom zážitku z jedla a o vytvorení unikátnej atmosféry.

Ďalšie zaujímavé rozhovory, témy a reportáže nájdete v novom vydaní magazínu Stavebníctvo a bývanie – kúpite u každého dobrého predajcu – alebo online v našom e-shope.